Atlas mrakov - mapa ľudského poznania

Autor: Filip Polášek | 4.12.2012 o 2:54 | (upravené 4.12.2012 o 3:04) Karma článku: 9,74 | Prečítané:  3325x

V poslednej dobe som bol v kine na viacerých filmoch a nikdy som neodchádzal sklamaný, i keď po vzhliadnutí Skyfall som od toho nemal ďaleko. No to, čo ponúka snímka Atlas mrakov je niečo ako z iného sveta. Zámerne som použil toto prirovnanie, pretože už viackrát som sa stretol s názorom, že v literatúre a kinematografii už použili všetko, že všetko čo napíšete tu už bolo. Atlas mrakov ma presvedčil o opaku!

 

Súrodencom Wachovským (ešte stále mám problém prijať fakt, že už nie sú bratia) a Tomovi Tykwerovi sa podarilo spracovať šesť rozdielnych príbehov, v rôznych časových obdobiach, so zdanlivo nesúvisiacimi dejmi spôsobom, ktorý je nový a inovatívny.

Mnohí budú nesúhlasiť a ako protipríklad spomenú film Pulp fiction, ktorý tiež prebiehal v niekoľkých prekrývajúcich sa dejových líniách, na rozdiel od Atlasu mrakov však ako celok neponúkal hlbšiu myšlienku. Nerád by som kohokoľvek ukrátil o zážitok z prvého premietania, či o prekvapenie s ním spojené, preto neodporúčam pokračovať v čítaní tým, ktorí si snímku chcú pozrieť bez predošlých informácií o tom, čo ich čaká.

 

Celým filmom vás prevedie rozprávanie šiestich rôznych príbehov, ktoré zo začiatku nemajú takmer nič spoločné, až na zhodnosť mien niektorých postáv. Po krátkom úvode každého samostatného príbehu sa začne pred divákom predstavenie, ktoré nemá obdobu. Režísérske trio výnimočným spôsobom preskakuje z príbehu do príbehu a pri každom rozprávaní odkrýva vždy niekoľko dôležitých informácií.

Prvou je vždy dejová línia samotného príbehu, jednej šestiny celku, pričom každá sa odohráva v inej dobe. Hlavné postavy napredujú za svojimi osobnými cieľmi, pričom ten je diametrálne odlišný pre každú postavu. Snažia sa o vyriešenie prípadu, napísanie dokonalej symfónie, či pochopenie samotnej existencie.

Druhou je prepojenie na príbehy ostatné. Divák najprv iba intuitívne odhaduje a snaží sa predstaviť si možné prepojenie a s každou ďalšou informáciou, kúskom skladačky, ktorá je mu ponúknutá si postupne upravuje svoju predstavu, ktorá sa stále viac a viac blíži skutočnosti. Už tento samotný spôsob spracovania filmu je jedinečný. Samozrejme existuje mnoho filmov, v ktorých divák až do poslednej chvíle netuší, aké bude rozuzlenie zápletky, no pri nich divák nie je nabádaný na využitie vlastnej fantázie.

Ako ďalšie sú to informácie o filme ako celku. Tieto sú často zakomponované do detailov, ktoré sa ľahko prehliadnu. Ako príklad spomeniem názov symfónie, ktorú skomponoval Robert Frobisher (Ben Whishaw). Volá sa Sextet Atlas mrakov, čo je nepochybne referencia na samotný film, na symfóniu šiestich príbehov, z ktorých každý jeden zastáva iný hudobný nástroj a spolu ponúkajú to, čo žiaden z nich sám nedokáže.

Postupne sa vám darí preniknúť do hĺbky hlavného príbehu, začnete si uvedomovať, že rozhodnutia z minulosti ovplyvňujú tie zo vzdialenej budúcnosti. Že nezáleží na tom, či je samotné uskutočnenie myšlienky úspešné, ale či tú myšlienku dokázal niekto prijať. Nie je dôležité to čo vidíme, ale to ako sa na to pozeráme.

Ku koncu filmu už niektoré samostatné príbehy nie sú tak podstatné, ako je podstatný ich vplyv na príbehy ostatné. Nie je podstatné, že sa skupinke dôchodcov podarí uniknúť z domova dôchodcov, ale to, že sfilmovanie ich príbehu v budúcnosti výrazne ovplyvní myslenie umelej inteligencie a má za následok reakciu, o ktorej si dovtedy nikto nemyslel, že je možná.

Príbeh je navyše pretkaný množstvom referencií na myšlienky, ktoré s filmom priamo nesúvisia. Už spomínaný útek z domova dôchodcov sa dá jednoducho transformovať, na nevyhnutný výsledok zlého vládnutia, kedy spoločnosť skôr alebo neskôr príde na spôsob ako sa vzoprieť obmedzeniam a dostane sa z podnadvlády.

Všetky tieto aspekty robia z Atlasu mrakov jeden z najlepších filmov aké som videl a už teraz sa teším na deň, kedy sa nájde skupina ľudí, ktorá opäť posunie tieto hranice ďalej. Zatiaľ mi stačí vedomie, že sme ešte nevyčerpali možnosti ľudskej fantázie.

 

Na záver som si nechal otázku na zamyslenie: Nepripomína Vám Starý George (diabol, ktorý pokúšal Zacharyho) akéhosi zvráteného Strýčka Sama (symbol USA)?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?